Zlodeji, ublíženie na tele a rasovo motivovaný útok

Autor: Olívia Olivieri | 5.5.2008 o 13:56 | Karma článku: 16,52 | Prečítané:  4786x

  Pokúšali sa viackrát.

 

Predstavenie prvé

Preplnený trolejbus asi pred dvanástimi rokmi. Idem na stanicu, pri pokladni vyťahujem peňaženku a nepríjemné zistenie - chýba mi diár. Peňaženka tam našťastie je, bola pod ním, v malej kabelke musí mať všetko svoje miesto, inak ju nezavriem. Ale ten diár...v koženej väzbe, na pohmat mohol pôsobiť ako peňaženka. V ňom termíny prehliadok u lekára, stretnutí, zápisky, telefónne čísla, adresa, telefónne číslo ... pre prípad, že by sa niečo stalo, nech vedia, kam volať. Ešteže kľúče som mala vo vrecku.

Taký blbý pocit...keby sa mu podarilo vziať mi peňaženku. A nedajbože aj kľúče. A prečo vlastne? Jednoducho hocikomu siahnem do tašky, naruším jeho súkromie, vniknem do jeho života, spôsobím mu problémy; neviditeľný, možno videný, ale radšej nie, veď z cudzieho krv netečie, prečo riskovať vlastné zdravie za cudzieho?

O pár dní sa diár vráti. Dáka dobrá duša ho našla na ulici, bola v ňom adresa, nuž ho poslala, kam patrí.

Predstavenie druhé

Tržnica plná ľudí, asi desať rokov dozadu. Samý dôchodca, ľudia náhliaci sa z práce, je ich mnoho, ako keby dávali zadarmo, ale nedávajú, akurát za chvíľu zatvoria, tak všetci ešte rýchlo nakupujú, náhlia sa, času málo, zvečerieva sa. Predieram sa pomedzi dav, na rukách dvojročné dieťa, unavená, ponáhľam sa kúpiť mu banány, jedným okom zaregistrujem skupinku dôchodcov a zároveň cítim, ako sa mi kabelka na pleci niekde zasekla. Obrátim sa - mladý chalan, vysoký, tmavší typ púšťa moju kabelku, v ruke drží moje doklady...

V stresových situáciách ľudia reagujú naozaj nečakane. Ani ja som nečakala moju vlastnú reakciu. Schytím kabelku do ruky a začnem ňou zlodeja mlátiť hlava - nehlava. Nemám strach, bránim si majetok, v tej chvíli myslím len na to, že ma tento tu  chcel okradnúť. Chalanisko asi tiež nečakal, ako zareagujem, vyplašene máva rukami, podáva mi doklady so slovami „Toto vám vypadlo". „Jasné, a ty si mi to chcel strčiť do kabelky, že?"pýtam sa ho medzi buchnátmi.  Berie nohy na plecia a už ho niet. Dieťa skonštatuje šušlavou rečou: „Ave ši mu dava, žlodejovi!"

Okolostojaci prizerajúci sa dôchodcovia mi po skončení divadla zatlieskajú. Počas predstavenia však nikto ani nepípol, len mlčky hľadeli. Mohla som aspoň vstupné povyberať.

Predstavenie tretie

Poloprázdny autobus, dva mesiace dozadu. Taška na zips visí na predklaktí na spôsob nakupujúcej babky. Stojím rovno pri dverách, idem iba jednu zastávku. Našťastie. Lebo keď chcem vystúpiť, pozriem dolu, nech sa na schodoch nestrepem, a tam - hrôza! Z mojej kabelky vytŕča niečo, čo som tam nikdy nevložila! Ľudská ruka! Našťastie, má majiteľa, vlastne majiteľku. Pekne upravenú, počernú, modrookú, takže som na rozpakoch, či ju zaradiť medzi menšinu alebo nie. Schmatnem tú hnusnú paprču a oborím sa na jej majiteľku. „Ty zlodejka hnusná, čo robíš, to kde máš tú ruku strčenú?" Prízvukom a hlasom jednoznačne zaraditeľným mi vynadá do ....... a ......... a............, a „ nič som ti neukradla, čo robíš, ty......... ............... ..................!!!" vykrikuje po mne. „Neukradla, lebo si nestihla, cigaňa jedna modrooká!" Napochytre skontrolujem obsah kabelky, nič nechýba, našťastie, nemusím za ňou utekať a ani behať po úradoch. Celé to trvalo možno necelú minútu, kým autobus zastavil na zastávke a otvoril dvere.

Stihnem sa ešte poobzerať, či straka nemá kumpánov, a zahliadnem rýchlo sa otáčajúce hlavy spoluobčanov, ktorí nevidia, nepočujú, nepovedia.

Za oponou

 

Je jedno, či bieli, čierni, žltí alebo od drog zelení. Na majetok vám siahnu bez ohľadu na vašu či ich farbu pleti.

 

Mala som vlastne šťastie. Prvýkrát, keď mi zlodej nevzal aj kľúče. Možno by sa dostal do domu skôr, ako ja a potom ... radšej nedomyslím. Druhý raz, že si chlapík nenechal moje doklady a nešiel s nimi na políciu aj s modrinami, ktoré som mu možno spôsobila a neudal ma za napadnutie. Samozrejme, rasovo motivované. A tretíkrát taktiež. Keby mala panička spoločníka, možno by som na zdravotné stredisko, kam som mala namierené, prišla s nožíkom v chrbte alebo v bruchu a ak by ich nedajbože vypátrali, naháňala by ma polovica Únie, že som sa odvážila označiť ju „cigaňou" a oni sa vlastne iba bránili.

Ľudia sa pozerali, ale nevideli. Nechceli vidieť. Ani sa nečudujem. Byť svedkom trestného činu môže byť aj životu nebezpečné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na krádežiach munície si mohli privyrobiť aj vojaci. Sklady sa majú strážiť inak

Investície do zabezpečenia munície a ďalších vojenských objektov chýbajú už roky.

KOMENTÁRE

Kým nezmizne MiG, Gajdoš bude v kresle

V normálnom štáte by sa minister obrany rána vo funkcii nedožil.

DOMOV

Historička: Nerobme rovnaké chyby ako Rimania pri utečencoch

Vždy ju zaujímal stret civilizácií a spôsob, ako sa dokážu integrovať.


Už ste čítali?