Každý máme svoj kruh. Už geniálny syrakúzan Archimedes povedal: „Nerušte moje kruhy!" Matematici a fyzici s radosťou tvrdia, že si čarbal do piesku a tvoril, vymýšľal nové rovnice. Ale ktovie, možno iba chcel naznačiť tomu vrahúnskemu Rimanovi, aby mu dal pokoj a takto sofistikovane ho poslal do p. Dnes už aj vďaka nemu dobre vieme, že s rímskymi vojakmi netreba slušne, ale pekne polopate, najlepšie tou lopatou po hlave. Ale späť.
Čím sme starší, tým menej ľudí si vpúšťame do svojho pomyselného kruhu, ktorý sa pomaly zväčšuje. Uzatvárame sa do vlastných svetov, čím pevnejšia bariéra nás obklopuje, tým sme spokojnejší. Len aby niekto neprenikol do nás, do nášho myslenia, do našich citov. A potom sa čudujeme, prečo sme takí opustení, prečo nás nik nechápe, prečo neprichádza to, po čom márne túžime a čo nedávame najavo; divíme sa, že so starými priateľmi si už nemáme čo povedať, že spoločných stretnutí je čoraz menej, že sme sa odcudzili. Starí priatelia odchádzajú, noví neprichádzajú, a ak, tak narážajú na bariéru povrchných kamarátstiev, po ktorej sa zošmyknú pri prvom probléme. Ideálne pre kamošku depku, ktorá sa jediná teší z každej tehličky múru uzatvárania sa pred svetom, ktorý si okolo seba staviame.
Žijeme vedľa seba, každý uzavretý vo svojej bubline, ktorú si s radosťou nafukujeme.
Našťastie, sú aj takí, čo vedia spájať. Nepotrebujú si okolo seba kresliť veľký kruh, stačí im ich malý životný priestor, maličké koliesko ich existencie, čím menšie, aby sa k nim mohlo priblížiť čo najviac ľudí, ktorých by mohli potešiť, ktorých kružnice by mohli spojiť. Také medzikružnice. Malé kolieska medzi veľkými kolesami. Ľudia, ktorí vedia zblížiť tých, čo sa od seba vzdialili, ľudia, ktorí vedia dať dokopy tých, ktorí po sebe túžia a nevedia k seba nájsť cestu, tých ľudí, okolo ktorých je pomyselný múr taký hrubý, že už nevedia nadväzovať vzťahy, priateľstvá, kamarátstva. Ľudia, ktorým záleží aj na iných, nie iba na sebe.
Najlepšie to dokážu deti. Tí kúzelníci, ktorí vedia milým pohľadom roztápať zmrznuté srdcia. Tí čistí ľudkovia, ktorí dokážu - hoci niekedy iba na čas - spojiť dvoch ľudí, čo sa od seba už príliš vzdialili. Nevinné dušičky, pre úsmev ktorých sme ochotní ustupovať a hľadať nové cesty.
A potom priatelia. Tí ozajstní, ktorým môžme kedykoľvek zavolať a oni nás vypočujú. Tí, pred ktorými sa môžeme bez hanby plaziť po zemi od bolesti, keď nás niekto zradil. Tí, ktorí podajú ruku, keď sa váľame v blate, tí, o ktorých sa môžeme unavene oprieť a s ktorými sa môžeme bezstarostne smiať. Tí, ktorí o nás vedia všetko, a napriek tomu ostávajú. Tí, ktorí bez obáv zmenšia svoj pomyselný kruh, aby mohli zapadnúť medzi dva iné a spojiť ich, keď vedia, že je to potrebné.
Medzikružnice. Malé, spájajúce, robiace svet krajším. Skúsme byť niekedy „iba" malou medzikružnicou. Nemyslieť na seba, ale na iných. Spájať a rozdávať tak radosť. A možno tak nájsť aj svoje šťastie.
