Stačí privrieť oči a nechať sa unášať. Vychutnávať si opojný pocit z letu. Nemyslieť na to, či a kedy pristaneme a či miesto pristátia nepríde pád.
Usmievať sa na ostatných a smiať sa spolu s nimi. Od srdca. Bezstarostne. Sami zo seba.
Zakloniť hlavu, pozrieť slniečku rovno do očí bez strachu z oslepnutia.
Nechať sa pohládzať vzduchom a nemyslieť na to, či sa nezmení v mrazivý severák.
Opájať sa vôňou kvetov, skôr, ako zvädnú.
Tešiť sa a prejavovať radosť tak, že to poteší aj ostatných.
Plávať na vlnách a nemyslieť na temné hlbočiny pod nimi.
Nechať sa zmáčať kvapkami dažďa a nebáť sa prechladnutia.
Rozhŕňať nohami lístie v lese a skrehnutými prstami šúpať horúce gaštany.
Hrať Človeče pri sviečkach a tešiť sa aj z vlastnej prehry.
Ísť spať spolu s blednúcimi hviezdami a zaželať ránu dobrý deň.
Schúliť sa v objatí a počúvať srdce biť.
Z maličkých čiastočiek poskladať mozaiku šťastia, radosti či lásky.
A potom sa toho nezľaknúť.
