reklama

Blaváčka na dedine

Keď vravím na dedine, myslím na dedine. Nie tie bratislavské predmestia, skadiaľ ráno čo ráno cestujú pracujúci späť odkiaľ odišli, nadávajúc na čoraz väčšie dopravné zápchy. Taká dedina, kde sa nad Bratislavčanmi už len z princípu ohŕňa nos, alebo taká, kde  pri tomto slove ľudia začnú rozmýšľať, ako človeka čo najlepšie skasnúť. Lebo Blavák = pracháč a za vidinu peňazí budú ochotní zniesť aj modré z neba, veď zamestnaný je iba ak starosta a jeho sekretárka; keď sa ale vidina rozplynie, miznú spolu s ňou i srdečné úsmevy z tvárí nielen starostu a sekretárky. Samozrejme, nie vždy a všade je to tak, sú obce, kde majú obyvateľov hlavného mesta radi, napr. Petržalka, Vajnory... Ale aby som neodbočovala - svojho času som na takých miestach prežila pár, pre bratislavské dievča vskutku zaujímavých, rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (153)

 

Prvýkrát som tam šla ako - no ako ináč - ako bratislavská pipka. Kvôli tej udalosti som si kúpila vtedy veľmi moderné elastické minišaty a 8-centišteklové lodičky. Nalepila som si krásne červené umelé pazúriky a na mladučkú tváričku naniesla pár kíl make-upu, ako to už len mladé dievčatá vedia. Takú vyparádenú viedol si ma môj milovaný vtedajší predstaviť svojim rodičom.

Vystúpili sme z autobusu a do pľúc som nasala aspoň kubík toho zdravého vidieckeho vzduchu. V diaľke sa týčili chladiace veže mohutného komplexu atómovej elektrárne, do kroku rezko bili zvony kostola ktorým kontrovalo hlásenie z ampliónov a celkový prvý dojem uzatváral cintorín za kostolom. A pred týmto svätostánkom stál dom, do ktorého som o pár minút vstúpila. Poobdivovala som ešte nádhernú predzáhradku netušiac, že budú časy, keď z nej budem chcieť trhať burinu dynamitom, a vstúpila som do kráľovstva môjho vtedajšieho milovaného a jeho rodičov.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po úspešnom absolvovaní oťukávacieho pohovoru nasledovala exkurzia po dome. Z okna izby som hľadela priamo na cintorín. Tak tomu hovorím výhľad do budúcnosti.

Nasledovala prehliadka pozemku. Predo mnou sa rozprestrela záhrada, ktorej koniec sa dal iba tušiť. Vpravo ovocný sad, vľavo zeleninové hriadky a kdesi uprostred nich, na kraji, bokom, decentne zastrčená kadibudka. Jej postavenie bolo vskutku strategické; niekedy sa nedalo dobehnúť z konca záhrady až do domu, nehovoriac o riziku, že civilizovaný vyšší level kadibudky mohol byť obsadený. Ej veru, krušné chvíle!

Cez vzorne vypleté hriadky viedol chodníček k hospodárskej stavbe - králikárni s maštaľkou pre kozy (tie zvieratá, páni) a kurínom pre slepice a kačice (opäť mám na mysli zvieratá, nie kanceláriu plnú žien). Zajačiky ňuňuňu, kochala som sa a prosila vtedajšieho milovaného, aby jedného z nich vybral. Schmatol ušiaka za kožuch a strčil mi ho do náručia. Ale králik domáci nie je králiček z klietky vo Zverimexe! Ušatý zo dva razy zavesloval zadnými nožiskami, čím mi rozškriabal celé predlaktie a takmer aj nové šaty, skočil na zem a môj milovaný vtedajší mal o zábavu postarané.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kým on ukájal svoj inštinkt lovca naháňaním ušiaka po králikárni a priľahlom dvorčeku, Bratislavčanka sa kochala na jave nevídanom - na sliepke sediacej v korune nízkej višne. Vážne, deti z Bratislavy, také existuje! Ja som to vtedy videla prvýkrát. Teda sliepku som videla už aj predtým, babka bývala v rodinnom dome a kedysi chovala čo-to, ale že by hrabavý hyd sedel na strome, o tom som ani v Dobšinského rozprávkach nečítala, a to tam na stromoch veru všeličo sedávalo.

Ako som vytriešťala oči na tú sliepku, nezbadala som torpédo na mňa sa valiace, a preto som ani netušila, že to chchchchch je sipot káčera útočiaceho na moje lýtko. Došlo mi to až keď ma riadne uštipol a očká na pančuškách sa rozbehli všetkymi smermi. Jeho žena kačica si obďaleč naprávala pierka akoby nič a po očku sledovala situáciu, takže ju dodnes upodozrievam z toho, že káčera poslala na mňa ona, vidiac vo mne možno akúsi konkurenčnú hus. Hydina jak hydina.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Akoby na privítanie sa z chlievika na mňa usmievala koza (všimli ste si, že kozy sa usmievajú?). Inštinktívne som vytušila, že ten úsmev jej nemám veriť, veď aj oči mala divné. Veru, veru, neskôr sa mi potvrdilo, že koza je tvor veľmi zákerný a škodoradostný.

Navečer však prišla chvíľa pre dievčinu príjemnejšia. Drahý vtedajší ma predsa musel ukázať aj kamarátom a naživo, lebo už vtedy som mala podobný ksicht, takže moje fotky ani v tých časoch za veľa nestáli. Nemal ešte ani len tú Š-120, ako jeho bohatší kamaráti, o Favorite ani nehovorím, zato mal motorku a prilbu aj pre mňa. V lodičkách, šatičkách, s prilbou na hlave frčali sme do okresného, dnes už krajského mesta na diskotéku pod holým nebom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hudba hrala, strelnica lákala mladíkov neisto sa kníšucich, ktorí ešte dokázali zaostriť aspoň približne na iný cieľ ako kolotočárka za pultom, víno a pivo tieklo potokom a dokonca aj v bazéne bola voda.

Kamaráti si Blaváčku obzerali, uznanlivo potľapkávali jej frajera po pleciach, dievčatá samozrejme najprv ohovárali a potom sa chtiac - nechtiac dali do reči aj s tou nafúkanou z mesta. Vínko kyselé, ale veselé sme kvôli pitnosti miešali s kolou a o chvíľu sme si všetci rozumeli.

Zatančila som si s vtedajším a na zoznámenie s jeho kamarátom, aj s druhým kamarátom, aj s ďalším a pri štvrtom drahý vtedajší pravdepodobne oľutoval, že má toľko kamarátov čo si chcú s jeho frajerkou zatancovať, a spravil celej zábave koniec. Schmatol ma do náručia a ani som sa nenazdala, už som aj s krásnym pocitom, že ma nosí milovaný na rukách, klesala na dno bazéna. Ako som už spomenula, našťastie v ňom bola voda.

Pri vynáraní sa mi akosi zišlo na um, že tá voda bude - paradoxne - skúška ohňom. I povedala som si, vtedy prvýkrát, že veru nie sme my - Blaváčky, všetky také, za aké nás vy - dedinčania máte, a celú situáciu som so zaťatými zubami a úsmevom vzala humorne. Spočítala som na hladine plávajúce odlepené umelé drápky, vytiahla lodičku plávajúcu v bazéne čo sa mi z nohy zošmykla a aspoň raz bola ozajstnou lodičkou. V rámci možností som sa vyžmýkala a keďže bola noc a nesvietilo nič slnku podobné, na čom by som sa mohla vysušiť, môj drahý vtedajší usúdil, že bude lepšie, ak pôjdeme domov.

Sadli sme na motorku, na mokrú hlavu som nasadila suchú prilbu takmer ako u kaderníčky pod fénom a najpomalšou možnou rýchlosťou, aby som neprechladla, fujazdili sme k nim domov.

Mladý organizmus znesie veľa. Nič mi nebolo, nuž som na druhý deň svieža, zdravá a plná elánu, ako to už po prebdetej noci býva, mohla začať spoznávať praktické radosti života vidieckeho.

Olívia Olivieri

Olívia Olivieri

Bloger 
  • Počet článkov:  79
  •  | 
  • Páči sa:  1x

s vlastnou fotkou a pod vlastným menom? nebláznite!veď napokon - na mene a fotke nezáleží ;-) Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenáo neradostiOch joj! (CP radí)7nevidíme, nepočujememládežníciCicuška Pipinkao životeo pokračovanío všeličom

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu